Svokra má X ďalších vnúčat, o ktoré sa zaujíma, stráži ich atď. O naše deti nejaví žiadny záujem. Návštevy sú len z povinnosti (vianoce, oslavy narodenín) tam ich vidí pár hodín a tvárou sa predo všetkými ako babička roka. Toľkokrát sme ich pozývali na kávu, vždy nejaká výhovorka a skončí to tak, že prídu až musia napríklad na oslavu narodenín (parkrat ani na tú oslavu nedorazili). Nikto nenapíše, nezavolá, neopýta sa ako sa deti majú. Zo začiatku som posielala fotky, videá deti, ale keď mi na to zakaždým príde táto odpoveď… Tak fakt mi prišlo, že ich tým akurát otravujem. Zakaždým keď sme (len v nutných prípadoch, na chvíľu) žiadali o stráženie, už po telefóne bolo počuť to „obrovské nadšenie“.

Každý rok svokra berie vnúčatá na dovolenku. Pred 2 rokmi sama povedala, že ďalší rok vezme aj našu staršiu. Samozrejme ju, ale nevzala, nič nepovedala, robila akoby nič. Ostatné vnúčatá si užili krásnu dovolenku. To bol pre mňa ten moment zlomu, keď som pochopila, že je tu niečo zle a prestala som svoje deti vnucovať. Osobne si myslím, že z našej strany sme urobili čo sme mohli. Len nejako v sebe nedokážem pochopiť prečo. Nikdy sme si nič zlé neurobili. Správam sa k nim pekne.

Partner je manuálne šikovný a veľmi im pomáha, mu sa ozvú len keď niečo potrebujú. Mňa osobne sa prieči sa niekomu vnucovať, ale myslím, že pre deti sme urobili dosť a už nemám asi silu sa zase snažiť. Ľudí hovoria jednoducho nech to prejdem, ale ma tak nejako vnútorne hrozne trápi, že iné vnúčatá od nich dostávajú toľko lásky a naše deti sú ako „cudzie“. Mám obavy, že aj v budúcnosti ako budú deti veľké, že to poznajú a bude ich to trápiť treba.. a mňa to vlastne trápi tiež a nejako už neviem, v čom môže byť chyba, pretože sme sa nikdy nepohádali, vždy sme im vychádzali v ústrety a boli sme na nich dobrí a milí.