Pred pol rokom som sa zoznámila s mužom, s ktorým sme si sadli hneď od začiatku. Hovorili sme o všetkom narovinu a nemali by som povedala žiadne ružové okuliare. Po niekoľkých stretnutiach preskočila pomyselná iskra a išli sme ďalej ako partneri. Cestičku k jeho dcérke som si našla pomerne ľahko, aj keď začiatky boli hanblivé na oboch stranách. Môj dvojročný syn je veľmi hanblivý a tak budovanie vzťahu medzi ním a partnerom je postupné. Hovorili sme s partnerom o svojich životných cestách a zhodli sme sa takmer vo všetkom av čom nie, v tom sme našli riešenie pre oboch vhodných.

Do zoznamovania a budovania pevných základov vzťahu prišlo nečakané tehotenstvo, pri ktorom sme boli obaja a rozhodli sme sa spoločne, že na spoločného potomka je ešte veľmi skoro a ja som sa rozhodla ísť na umelé prerušenie. Obaja sme sa tak dohodli, že celú záležitosť už nebudeme vyťahovať a nebudeme sa už o tom nikdy baviť. Ja aj partner takto fungujeme, nevzťahuje staré rany, jednoducho čo bolo bolo a ideme ďalej. Avšak partner si to vyčíta ako obrovskú chybu, že sa to vôbec stalo a navrhol rozchod, pretože rovnako skôr alebo neskôr to naň vytiahnem, že ma donútil ísť na IR alebo nám nepôjde už mať neskôr spoločného potomka, ktorého sme aj tak v dlhšom časovom horizonte chceli, ale postupne, najprv svadba a potom potomok.

Každý už máme za sebou nepodarené vzťahy a tak sme si povedali, prečo a z akých dôvodov by sme to chceli inak. Ale k tomu už najskôr nedôjde, pretože partner mi zbalil všetky veci, ktoré som u neho mala a povedal mi dnes sa vidíme naposledy a už sa v živote neuvidíme, pretože to tehotenstvo bola veľká chyba a ja neverím, že by si to na mňa nevytiahla a viem, čo bude nasledovať a neverím, že ma miluješ. Ja aj keď som sama so synom, tak zarábam slušné peniaze. Myslí si, že som s ním iba z týchto dôvodov a preto, aj keď ma nadovšetko miluje, chce sa rozísť, pretože ja ho nemilujem.